V živote sme si zvykli odovzdávať časť našej zodpovednosti na iných. V prípade tvorby pravidiel, regulácie, ako aj medzinárodných vzťahov na politikov. Týchto si volíme vo voľbách. V čase medzi nimi sa spoliehame, že budú za nás rozhodovať múdro a v náš …

Karol Galek - Globálne otepľovanie

… prospech a všetkému budú rozumieť. Keď zistíme, že tomu tak nie je, tak sa búrime, ideme do ulíc, píšeme listy, sťažnosti a články. Vo väčšine prípadov je z nášho pohľadu svet čierno-biely. Dobro zápasí so zlom, múdrosť s hlúposťou.

No čo v prípade, že máme pred sebou niekoho, kto má rovnaký cieľ, iba navrhuje inú cestu? Je naším partnerom, alebo súperom?

Táto otázka dnes zaznieva najmä v prípade postoja ku klimatickej zmene. Dnes až na pár zarytých skeptikov už asi nikto nepochybuje, že klimatická zmena je tu. Otázky sú skôr inde: Spôsobil túto zmenu človek? Ak áno, dokáže ju ešte zvrátiť? A aká by bola najrýchlejšia cesta? Na prvú aj druhú otázku drvivá väčšina vedcov hovorí áno. Pri tretej sa názory rôznia. A tak sa zrazu z vedeckej stala politická téma.

V záujme čo najviac sa zviesť na vlne, sú politici ochotní podpísať čokoľvek podľa hesla, nikto vám nedá viac, ako vám ja viem sľúbiť. Lenže ľahko sa zaväzuje, ťažko dodržuje. Obzvlášť v takej citlivej téme akou sú klimatické zmeny.

Majstri v sľuboch

V sľuboch sme pritom na Slovensku majstri. Aj k Parížskej dohode sme sa pripojili v super skrátenom legislatívnom konaní. Bez konkrétnych cieľov a vízií, ako ju budeme napĺňať. Dnes máme zase na stole otázku zmeny cieľa Európskej únie pre znižovanie emisií skleníkových plynov do roku 2030. Ten súčasný je stanovený na 40 percent. Europarlament v marci vyzval na 55 percent, pričom snahy niektorých organizácií smerujú až k 65 percentám.

Európska únia ale produkuje z celkového svetového množstva skleníkových plynov iba približne desatinu, pričom od roku 1990 sme ich produkciu znížili o 22 percent. No a na druhej strane OECD varuje, že ich celosvetová produkcia v najbližších 20 rokoch aj tak porastie.

Dôvody treba hľadať najmä vo viacerých ázijských krajinách, ktoré nastúpili na vlnu prudkého priemyselného rozvoja. Ruku na srdce, nimi produkované tovary sú určené aj pre európsky trh, čím na seba prevzali značné množstvo emisií, ktoré by boli inak vyprodukované u nás.

Čo im teda za to dávame? Je to hlavne prísľub vyššej úrovne blahobytu. A práve blahobyt je hlavným jadrom problému. Ako Európania si vo viacerých ohľadoch žijeme nad pomery. Na druhej strane, práve vďaka tomuto statusu sme si uvedomili náš vplyv na planétu a to, že táto cesta nie je trvalo udržateľná.

Blahobytom za klímu

Ako to ale vysvetliť človeku z Ázie alebo Afriky, ktorého príjem za tvrdú prácu vo fabrike je oproti európskemu iba zlomok? Ako mu povedať, že má recyklovať, ak také slovo ešte v živote nepočul? Ako mu vysvetliť, že nemá vylievať motorový olej na ulicu, keď to tak robí sused? Kedy pochopí, že doma v ohnisku nemá páliť plasty, keď mu je zima? A prečo by jeho snom nemal byť dotykový telefón, ale zníženie oteplenia Zeme o 1,5°C?

Inak povedané, aj na záchranu planéty a tým samých seba musí každý dospieť a to aj tým, že sa zvýši jeho životný štandard na úroveň, kedy si uvedomí vlastný vplyv, a teda aj svoju zodpovednosť. Ťažko niečo také čakať od človeka, ktorého jedinou dlhodobou starosťou je zabezpečenie základného živobytia pre svoju rodinu na ďalší deň.

Za úspech a správny smer preto možno označiť práve to, že za posledných 25 rokov sa z extrémnej chudoby vďaka rôznym iniciatívam bohatších krajín a voľnému obchodu s tretím svetom vymanila viac ako miliarda ľudí.

V tomto trende by preto svet mal pokračovať, avšak k životnému prostrediu ohľaduplným a najmä trvalo udržateľným spôsobom. Za trvalo udržateľný však nemožno označiť stav, kedy prakticky zo dňa na deň prestaneme produkovať emisie, čím by sme skokovo ukončili moderný svet, ako ho poznáme. Emisie denne produkujeme pri priemyselnej výrobe, v doprave, ako aj pri výrobe energie.

Prudký pokles priemyselného rozvoja by preto viedol k rovnako prudkému poklesu životnej úrovne. Tento skokový efekt by sa prejavil aj na dodržiavaní klimatických záväzkov. Alebo skôr nedodržiavaní.

Tak ako počas každej krízy, aj počas ekonomického útlmu by stúpal tlak na porušovanie klimatických záväzkov po celom svete. Stačí si spomenúť na francúzske hnutie žltých viest, ktorého hnev odštartovalo zvyšovanie daní na pohonné hmoty v krajine práve s cieľom boja proti klimatickým zmenám.

Menej ekonomickej činnosti tiež znamená menej zdrojov aj na budúci výskum a vývoj, od ktorého si sľubujeme čistejšie technológie na výrobu energie a produktov nenáročných na životné prostredie.

Prepálený štart

A že za tým nie sú iba pocity a dojmy, ukázal aj William Nordhaus, profesor Yale University. Ako prvý ekonóm dostal minulý rok Nobelovu cenu za zapracovanie klimatických zmien do makroekonomických modelov. Podľa jeho prepočtov je už aj súčasný 2°C cieľ Parížskej dohody pridrahý, keďže jeho potenciálne prínosy prevyšujú náklady. Jeho sprísňovanie na 1,5°C by preto bolo extrémne nákladné, neefektívne, a v praxi neimplementovateľné, keďže by si vyžadovalo zavedenie radikálnych politík, ktoré by ľudia odmietli.

Neznamená to, že klimatické zmeny nie sú problém, ani to, že sa nemáme snažiť o ich zmiernenie. Globálne otepľovanie so sebou koniec-koncov nenesie len ekonomické dopady, ale aj ekologický aspekt a vplyv na svetový ekosystém. Klimatické zmeny sú však len jedným z problémov, ktorým ľudstvo čelí, a aj v tomto prípade platí stará známa poučka o riešení problémov s chladnou hlavou.

Už dnes máme množstvo regulácií a limitov napríklad na používanie chemikálií v poľnohospodárstve a priemyselnej výrobe. Osveta, nižšia osobná spotreba, recyklácia, a fungujúce odpadové hospodárstvo, to všetko zmierňuje negatívne dopady ľudskej činnosti na životné prostredie, a teda aj na klímu.

SaS sa hlási k lepšej ochrane životného prostredia, aj k zmierňovaniu klimatických zmien ľudskou činnosťou. No namiesto umelého zvyšovania cieľov do budúcnosti, ktoré by so sebou priniesli viac nákladov ako úžitku, podporujeme prioritizáciu európskych výdavkov na výskum a vývoj nízko- a bezuhlíkových technológií – v priemysle, energetike, aj doprave.

Nie je totiž dôležité to, aké ciele si dnes na rok 2030 alebo 2100 stanovíme, ale aké technológie budeme v roku 2030 alebo 2100 používať. Ciele a ochota dodržiavať ich sa budú vždy líšiť od krajiny ku krajine. No raz vynájdená čistá a efektívna technológia sa rýchlo začne používať na celom svete. Aj tu totiž platí, že namiesto darovania ryby človeku je lepšie ho tie ryby naučiť chytať.

Autor článku: Karol Galek
Karol Galek – v eurovoľbách 25. mája 2019 kandiduje na 10. mieste.

Vizitka kandidáta

Kandidát do europarlamentu Karol Galek kandiduje v eurovoľbach 2019 z desiateho miesta na kandidátke strany SaS. Karol Galek je poslanec Národnej rady a tímlíder strany SaS pre energetiku. Okrem spôsobov znižovania cien za energie sa venuje aj využívaniu obnoviteľných zdrojov. Jeho zásadou je práca s rozumom v prospech Slovenska a Slovákov. Hlavnou agendou Karola Galeka je ukončenie dotácií na výrobu elektriny z domáceho uhlia, transparentnosť v regulácii, eliminácia politických rozhodnutí z cien energií a trhové prostredie v energetike. Ako poslanec národnej rady za tri roky predložil sériu zákonov, ktoré by priemernej domácnosti znížili účty za elektrinu o 80 eur.

Viac o autorovi môžete nájsť tu:
Životopis >>   |   Facebook >>

Globálne otepľovanie - kandidát do europarlamentu Karol Galek